Za dávnych čias bola svadba len špičkou ľadovca procesu, ktorý začínal už od útleho detstva. Dievčatá boli od malička vedené k starostlivosti o domácnosť. Od svojich pracovitých matiek rok za rôčkom odpozorovali cnosti dobrej gazdinej a kým sa ich vek blížil k dospelosti, už dávno vedeli variť chutné jedlá, šiť a vyšívať, či obriadiť hospodárske zvieratá.

Aj cesta chlapcov začínala skoro. Ako deti otcov pri práci len pozorovali, neskôr pomáhali, až ich napokon vedeli úplne zastúpiť v ťažkej drine na poli, v hore, či okolo domu a hospodárstva. Vzdelanie bolo roky na vedľajšej koľaji a záviselo nielen od pohlavia, ale aj od spoločenského postavenia. Aj keď už bolo dostupnejšie nižším vrstvám, od dievčat sa až tak neočakávalo.

Zdroj: Facebook/ Múzeum kysuckej dediny a Historická lesná úvraťová železnica vo Vychylovke

Dospelosť nepodliehala dnešným definíciám. V uplynulých storočiach sa dievčatá považovali za vhodné na vydaj v čase ich pohlavnej zrelosti, podľa zvážení hlavy rodiny sa často vydávali vo veku približne šestnásť rokov. Chlapcom bolo dopriateho viac času na dospievanie, za plnoletých sa považovali vo veku dvadsaťštyri rokov. Treba však dodať aj to, že dievčatá sa po dvadsaťpäťke vydali už len sporadicky a často sa museli zmieriť s trpkým osudom starých dievok.

Zdroj: Facebook/ Múzeum kysuckej dediny a Historická lesná úvraťová železnica vo Vychylovke

Sobáš hral hlavnú úlohu v sne každej slobodnej dievčiny, pri predstave dobrého ženícha sa často uchýlili k ľúbostnej či erotickej mágii. Ktorési nosili v šatách skrytého usušeného netopiera, aby si k nim ženích zaručene našiel cestu. Iným zas pomáhali starostlivé matky, keď im do šiat potajomky všili štvorlístky.

Ktorési vili vence, ktorési liali olovo, iné zas triasli plotmi. Tie najodvážnejšie pozvali svojho vyvoleného na praženicu z vajíčok, ktoré si predtým nechali stiecť po nahom tele. K praženici nič netušiacemu mládencovi ponúkli vodu, v ktorej sa predtým umyli.

Zdroj: Facebook/ Múzeum kysuckej dediny a Historická lesná úvraťová železnica vo Vychylovke

Keď mágia zafungovala a preskočila iskra, bolo viac povinností na pleciach junákov. Očakávalo sa od nich, že vyvolenú vytancujú na fašiangoch, postavia jej máj, obdarujú ju drobnosťou z jarmoku a navštívia ju každú nedeľu.

Toto dvorenie bol však proces vyšperkovaný rokmi, naši dávni slovanskí predkovia preferovali celkom iné metódy. Až 11. storočie prinieslo zákony, v ktorých sa na únos nevesty nazeralo ako na protiprávny čin. Dovtedy to bola bežná forma svadby, ktorej mohla v obľúbenosti konkurovať už iba kúpa svojej vyvolenej. Ak však mal otec viac synov, každý z nich si nemohol dovoliť nevestu kupovať. Preto bolo na zreteli druhé riešenie, z ktorého nám aj dnes ostala symbolická tradícia polnočného únosu nevesty.

Zdroj: Facebook/ Liptovské múzeum

Sobáše z lásky boli aj v neskorších dobách skôr výnimkou, ako pravidlom. Rodinám mladých mužov radili takzvané dohadzovačky, ktoré mali o dedinskej mládeži najlepší prehľad. Boli na každej spoločenskej udalosti a preto dobre vedeli, ktoré dievča je pracovité, ktoré pyšné či nešikovné. Do hry, okrem vlastností nádejnej nevesty, vstupovali aj majetky jej rodiny. City mladých sa začali brať do úvahy až v začiatkoch 20. storočia.

Zdroj: Facebook/ Považské múzeum

Z lásky či z rozumu, keď už konečne prišlo ku svadobnému dňu, zvyky a obyčaje hrali prvé husle. Ženíchov prvý družba prišiel do nevestinho domu „odkúpiť“ nevestine periny, aby ich potom preniesli do ženíchovho domova. Aj v samotnom svadobnom sprievode sa nachádzali ženy, ktoré zas niesli truhlu s nevestinou výbavou. Ich úcta voči neveste často závisela aj od váhy truhly, preto mladé dievčatá v snahe zapáčiť sa niekedy prihodili do truhly aj zopár kameňov.

Tradičná farba svadobných šiat bola kedysi čierna, ktorá vyjadrovala smútok za mladosťou. Revolúciu v tejto oblasti módy spôsobila v roku 1840 kráľovná Viktória, ktorej svadobné šaty boli biele s odhalenými ramenami. Nevesty po kráľovských dvoroch neskrývali obdiv a začali túto módu napodobňovať, až sa z nej rokmi stala tradícia.

Zdroj: Facebook/ Múzeum kysuckej dediny a Historická lesná úvraťová železnica vo Vychylovke

Pred odchodom do kostola prebiehala odobierka, pri ktorej nevesta aj ženích ďakovali rodičom za dobrú výchovu. Nevesta sa zvykla lúčiť s rodným domovom, pretože po sobáši odchádzala bývať do domu manželovej rodiny. Po prísahe vernosti mladomanželov zasypali ovsom, aby vždy zažívali len hojnosť. Nasledovala spoločná svadobná hostina svadobčanov.

Naši predkovia už v deň svadby mysleli do budúcna, preto dodržiavali mnoho zvykov, ktoré mali zaručene pomôcť plodnosti. Neveste pousadzovali do lona malé deti a hlavne chlapcov, aby bol prvorodený syn. Ženích si zas mal pri oltári uvoľniť remeň na nohaviciach, čo malo jeho manželke dopomôcť k ľahkému pôrodu.

Zdroj: Facebook/ Múzeum kysuckej dediny a Historická lesná úvraťová železnica vo Vychylovke

Prelomovým bodom svadby bolo snímanie venca, symbolu panenstva, z hlavy mladuchy. V minulosti nebolo nezvyčajné, keď po tomto obrade nastala svadobná noc, ktorej sa mohli prizerať aj svadobčania a dosvedčiť tak naplnenie manželstva.

Zdroj: Facebook/ Múzeum kysuckej dediny a Historická lesná úvraťová železnica vo Vychylovke

Svadobné zvyky a obyčaje sa v priebehu storočí dynamicky menili a formovali. Tradície z pochmúrnej doby, v ktorej boli nevesty len pasívnymi účastníčkami vlastného osudového dňa, si pripomíname z vďaky k tým, ktorí pred nami bojovali za naše práva. Iné obyčaje, ktoré vyzdvihujú lásku, spájajú rodiny a prinášajú radosť, si zaslúžia našu pozornosť a úctu. Pripomínajú nám, odkiaľ pochádzame a akú cestu sme prešli.

Pri písaní tohto článku sme vychádzali z nasledujúcich zdrojov: Tradície na Slovensku (Zora Mintálová- Zubercová), Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch (Katarína Nádaská), Liptovské múzeum, Múzeum kysuckej dediny a Historická lesná úvraťová železnica vo Vychylovke