Je podľa Vás Svetový deň prevencie samovrážd dôležitý? Prečo?

• Je dôležitý predovšetkým pre povedomie o tom, že sú medzi nami ľudia, ktorí sa stretávajú s myšlienkami predčasného ukončenia vlastného života, alebo to vnímajú ako jedine riešenie, ktoré môže vyriešiť ich problémy. To, čo ma IPčko naučilo, ale aj psychologické základy, ktoré som dostala, je zdôrazňovanie predovšetkým toho, že nikto nie je sám, ani pri úvahách o tom, ako skončiť so životom, ako by mi mohlo byť, keby som tu nebol a tak ďalej.

Vždy existujú iné riešenia, ale predovšetkým by nemal ten človek ostávať v tom sám. Posolstvo a odkaz všetkých kampaní, ktoré robíme a týka sa predovšetkým Svetového dňa prevencie samovrážd, je o tom, že v žiadnej situácii neostávajte, prosím, sami. Všetky situácie majú riešenia a vždy sa to dá rozložiť minimálne na viacero hláv alebo viacero ramien a vieme človeka sprevádzať, vieme mu ponúknuť predovšetkým spôsob krízovej intervencie a potom ho vieme nasmerovať ďalej, aby riešil svoje problémy, ktoré ho doviedli k takýmto myšlienkam.

Zvyšovanie povedomia o samovraždách je z môjho pohľadu veľmi dôležité, pretože hoci si nepamätám presné čísla, ale štatistiky skutočne uvádzajú, že veľké množstvo aj mladých ľudí sa stretáva s tým, že počas adolescencie narazí na to, že nadobudnú dojem, že toto je jedna z možností, ako situáciu, ktorú prežívajú a vnímajú ako mimoriadne ťažkú, vyriešia. Vyhodnotia, že najlepšie by bolo ukončiť svoj život.

Majú rôzne myšlienky a preto je skutočne dôležité poukazovať práve na to, že všetky riešenia sú lepšie, ako je to o ktorom uvažujú a myslia si, že je v danej situácii pre nich najlepšie.

Vieme aj z toho historického hľadiska, že práve rodina osôb, ktorí si siahli na život, bola spoločnosťou veľmi poznačená tým, čo sa udialo, ako ten človek zomrel. Okolie ich vyčleňovalo, hanilo, stretli sa s rôznymi ponižujúcimi poznámkami.

Ako sa zmenil prístup k prevencii samovrážd v priebehu rokov? Vidíte nejaké pozitívne trendy?

• Práve takéto zvyšovanie povedomia má veľmi dôležitý preventívny charakter. Nijak inak si myslím, že nedokážeme predchádzať týmto predčasným úmrtiam často mladých ľudí len tým, že budeme o tom rozprávať. Budeme otvárať aj túto tabuizovanú tému a budeme do nej vnášať oveľa viac svetla.

Je to aj zároveň odpoveďou na to, že ako sa zmenil prístup k prevencii samovrážd. Tie pozitívne trendy sú práve o tom, že sa snažíme odtabuizovať túto tému. Nevyčleňujeme ju na okraj diskusií, ale práve naopak, snažíme sa priblížiť tému taká, aká je. Nebagatelizujeme, nepomenovávame tie veci inak.

Nahlas pripúšťame, že tieto myšlienky má takmer každý človek, že sa zamyslí napríklad nad tým, kto mu príde na pohreb. Prípadne, aké by to bolo, ak by som zomrel, aké by to bolo, ak by som tu nebola. Učíme rodičov, aby nepanikárili, ak ich dieťa niekedy takéto niečo vysloví.

Nemusí to automaticky znamenať, že dieťa rozmýšľa nad tým, že by takýto skutok vykonalo. Ale práve naopak, je dôležité mať povedomie o smrti. Predovšetkým treba k tomu pristupovať citlivo. Aby sme naozaj nič nepodcenili, nič neprehliadli. Nejaké odkazy alebo zmeny v správaní, ktoré by mohli indikovať tieto myšlienky.

Ani ten najlepší psychológ pri kontakte s klientom nie vždy odhalí alebo príde na to, že klient má v úmysle, alebo je rozhodnutý ukončiť svoj život. Niekedy je to prekvapením a niekedy to, naopak, klient zámerne zamlčí a nechce dať žiaden signál svojmu okoliu. Jednoducho je rozhodnutý, že to chce urobiť.

Jeden z tých pozitívnych trendov je predovšetkým otvorená diskusia, ktorá sa prenáša do spoločnosti. Sú rôzne prístupy k tomu, ako to robíme. Buď na sociálnych sieťach a v médiách nechávame nejaké odkazy, túto cestu osvety si vybralo IPčko, alebo vytvárame komunitu ľudí, ktorí spájajú tých, ktorí majú napríklad skúsenosť tým, že niekto blízky, nemusí to byť len v rodine, odišiel práve týmto spôsobom.

Snažíme sa tých ľudí povzbudiť, aby oni šírili posolstvá o tom, že tieto veci by sa nemali diať a že je to naozaj veľmi ťaživé.

Aké sú najčastejšie príčiny, ktoré ľudí vedú k úvahám o samovražde?

• Neviem identifikovať najčastejšie príčiny alebo problémy, ktoré vedú ľudí k úvahám o samovražde, pretože je to stále veľmi intenzívna a veľmi pochmúrna téma.

Jednou z príčin je téma samoty a osamotenia. Ak je to príliš dlhé, ak je to príliš intenzívne, ak sa to spája s ďalšími ochoreniami, ktoré sa k tomu pripoja, napríklad depresívne prežívania. To je skutočne ťaživá situácia, ktorú oni zažívajú a môže ich priviesť k tomu rozhodnutiu, že by uvažovali o samovražde.

Ako môžeme rozpoznať varovné signály, že niekto uvažuje o samovražde?

• Niekedy si ani tí najbližší ľudia alebo okolie nevšimne, že ten človek o tom uvažuje. Čo treba vyhodnotiť ako varovný signál je to, že v praxi sa stretávame s tým že, často príbuzní alebo najbližšie okolie príde spätne na to, že človek nechával nejaké signály, že sa správal nejak inak, komunikoval iným spôsobom. Možno sa ospravedlňoval za veci, ktoré predtým vykonal, boli mu ľúto a dovtedy to nedokázal.

Pokiaľ pracujeme s klientami, u ktorých je nejaké riziko samovražedného správania, ak je to klient, ktorý sa pokúsil o samovraždu, tak sa priamo tejto témy dotýkame. Pýtame sa na to, či prežíva niečo podobné, ako uvažuje aktuálne nad svojou životnú situáciou, kde mu vieme byť nápomocní, akým spôsobom hľadá riešenia, s akými riešeniami sa stretáva.

Mnohí kolegovia sa otvorene pýtajú aj dospelých klientov na to, či sa nachádzajú na úrovni toho, že majú samovražedné myšlienky a ako sa s nimi vysporiadajú. V tejto situácii je terapeutický postup jasný a kolegovia vedia, ako s tým pracovať.

Pre najbližšie okolie a laickú verejnosť je málokedy čitateľné, aby sme dokázali na základe nejakých zmien správania zabrániť takémuto konaniu človeka, ktorý sa pre to už rozhodol.

Zdroj: Facebook/Liga za duševné zdravie

Aké kroky môžu príbuzní alebo priatelia podniknúť, ak majú obavy o niekoho blízkeho?

• Vďaka za túto otázku, pretože tá je asi najpodstatnejšia pokiaľ sa bavíme o prevencii samovrážd. Je to predovšetkým oslovenie toho človeka, že vidíme, že nie je napríklad v poriadku, alebo že sa s ním niečo deje.

Netlačíme na neho, aby o tom rozprával alebo aby sa nám okamžite zdôveroval. Práve naopak, povzbudzujeme ho k tomu tak, že mu vytvárame bezpečný priestor, napríklad vetami: Vidím, že nad niečím premýšľaš. Ak o tom nechceš rozprávať teraz, je to úplne v poriadku. Keď budeš mať možno chuť o tom hovoriť, tak som tu pre teba, pokojne ma oslov. Prípadne mi to napíš, nájdi nejakú formu, ktorá ti vyhovuje. Neostávaj so svojimi myšlienkami, nech sú akokoľvek skľučujúce, sám.

Naopak, ak sa nám zdá, alebo vnímame, že to už presahuje naše schopnosti a zručnosti, tak vždy sú k dispozícii krízové linky pomoci, na ktoré sa môžeme obrátiť. Buď ako priami príbuzní, alebo najbližší človek, ktorý o niekom vie. Možno niekto nad týmto uvažuje, alebo už dokonca koná nejaké kroky k tomu, že si robí takzvaný plán, ako skončiť s život. Práve pracovníci na krízových linkách nás vedia previesť jednotlivými krokmi a situáciami, ako by sme mali pomôcť danej osobe. Nechcem povedať, že zachrániť, pretože to je príliš silné slovo, ale ošetriť minimálne pre tú silnú chvíľu, ktorú on prežíva.

Tieto veci sú asi najpodstatnejšie. Tým, že pracujem s adolescentami, tak myšlienky ich kamarátov si často nájdu napríklad v správach na sociálnych sieťach alebo kdekoľvek inde.

Vždy sa snažím povedať všetkým mladým ľuďom, s ktorými skupinovo pracujem, že ak sa im kamarát ozve vo chvíli, kedy im napíše, že ho nebaví život, rozmýšľa nad tým, že by ho chcel napríklad skončiť, nikomu nebude chýbať a všetky podobné náznaky s tým, že naozaj uvažuje nad svojou vlastnou smrťou, tak im pripomínam, aby nespanikárili a nezačali hneď používať bagatelizujúce alebo prázdne frázy o tom, že všetko bude dobré a neblázni a podobne.

Rozumiem, že vnútorný strach a šok je prítomný, ale je dobré sa v tom momente obrátiť skutočne na odborníka a to rôznymi spôsobmi.

Ja som študentom k dispozícii na sociálnych sieťach, kde mi napíšu. Prípadne sa môžu obrátiť na krízovú linku pomoci, kde ich pracovníci prevedú tým, ako pomôcť kamarátovi v danej chvíli, aby ho upokojili a aby sme spoločne vyhľadali odbornú pomoc. Toto je už situácia, ktorá presahuje naše kamarátske zručnosti.

Rovnako aj blízkym to veľmi odporúčame, aby v tom neostávali sami, ak sa im osoba zdôverí.

Aké sú najväčšie mýty o samovražde a jej prevencii, ktoré by ste chceli vyvrátiť?

• To čo ma asi najviac bolí, v tomto kontexte, je tvrdenie, že takto konajú blázni alebo že je to zbabelé. Netrúfnem si nikdy nikoho takto označiť, je to pre mňa skutočne zraňujúce.

Súčasne pracujem aj ja so študentmi, ktorí si prešli viacerými pokusmi o samovraždu a nikdy by mi ani len nenapadlo nad nimi uvažovať ako nad zbabelcami, alebo nad bláznami.

Sú to veľmi zraňujúce a pejoratívne označenia. Najmä nikomu v spoločnosti nepomáhajú nájsť riešenie, ako s tými ľuďmi pracovať a ako im pomôcť, aby hľadali efektívnejšie riešenia vlastného prežívania. Tak isto, aby sa viac starali o vlastné prežívanie a nehľadali skratkovité riešenia.

Čo by ste poradili ľuďom, ktorí sa cítia beznádejne a premýšľajú o samovražde?

• To najjasnejšie posolstvo, ktoré komunikujeme a nielen v IPčku je, aby neostávali v tých myšlienkach sami. Keď už s tým mladí ľudia nechcú zaťažovať okolie, tak aby napísali, zavolali, četovali alebo mailovali na Krízovú linku pomoci. Pri týchto krízových situáciách je vždy prvoradá urgencia. Snažíme sa to vyriešiť čo najrýchlejšie a najdostupnejšie. Byť tam, kde nás práve potrebujú.

Zároveň sú to aj dostupní ľudia v systéme, teda školskí psychológovia alebo poradenskí psychológovia, ktorí si myslím, že vedia zareagovať v daných situáciách. Ak by to sami nevedeli zvládnuť, tak vedia, na koho sa majú obrátiť v danej situácii, aby človeku pomohli.

Pre nás je podstatné, aby mladí ľudia neostávali osamote a nehľadali skratkovité myšlienky, že aj tak všetkým bude lepšie, keď tu nebudem. Nie je to pravda. Vždy je snáď každý milovaný svojim okolím. Vždy sú tu ľudia, ktorí ho milujú. Mnohí si ani nevedia predstaviť, že by tu ten človek nebol a že by odišiel práve týmto spôsobom.

Toto je veľmi dôležité. Zdôrazňovať, aby sme v ťažkých životných situáciách nezostávali sami.

Akým spôsobom môže rozhovor s niekým blízkym prispieť k zníženiu samovražedného pokusu alebo prípadnej samovraždy? Je možné, že ak sa s touto myšlienkou, človek niekomu zdôverí, samovraždu nevykoná alebo je to len mýtus?

-Nie je to len mýtus. My sme presvedčení o tom, že ak si nájde človek, ktorý premýšľa nad samovraždou alebo je ohrozený suicidálnymi tendenciami, človeka, ktorému dôveruje a dokáže to s ním zdieľať, tak dochádza k čiastočnej úľave. Ak dokážeme s človekom pracovať a dokážeme nájsť všetky zručnosti, ktoré mu fungujú, tak nehovorím, že dokážeme tomu absolútne zabrániť, ale minimálne to riziko samovraždy dokážeme znížiť.

Rozhovor predovšetkým s dôverne blízkym človekom, je kľúčový v tom, že dokážeme znížiť riziko. Vieme s ním pracovať úplne inak. Často pomenovanie samotnej situácie toho, keď to človek prvýkrát vysloví, že rozmýšľa nad tým, že by niečo takéto spravil, to sa mi viackrát potvrdilo, že ak to človek vysloví, tak už je to vypovedané a opadne z neho napätie.

Nehovorím, že už nad tým nikdy nebude premýšľať, ale práve naopak. Tým, že to bolo povedané, opadlo určité napätie, opadol prežívaný vnútorný stres a osoba dokáže rozmýšľať inak a aj my sa s ňou vieme rozprávať inak.

Dokážeme znížiť niektoré stresory a tá osoba vie zapájať určité centrá, ktoré sú zodpovedné za racionálne uvažovanie a vieme s ním pracovať. Nie je zaplavený emóciou alebo prežívaním, ktoré je veľmi intenzívne. Dokážeme ošetrovať jednotlivé emócie, ktoré sú s tým spojené.

Zdroj: Facebook/Liga za duševné zdravie

Z celoslovenských dát, ktoré každoročne zverejňuje Národné centrum zdravotníckych informácii, je zrejmé, že najvyšší počet samovrážd v minulom roku bol u mužov vo veku 70 a viac rokov a potom vo vekovej kategórii 40 – 49 rokov. U žien bol najvyšší počet vykonaných samovrážd vo veku 50 – 59 rokov a potom vo vekovej kategórii 20 – 29 rokov.

Čím to je, že muži sa častejšie pokúšajú o samovraždu ako ženy? Môže to byť spôsobené tým, že sa stále hanbia hovoriť otvorene o svojich pocitoch? Hanbia sa, že by boli spoločnosťou odsúdení, ak by sa priznali k tomu, že navštevujú psychológa?

• Myslím si, že ak budem odpovedať, tak budem vedieť asi odpovedať len v rámci regionálnej oblasti. Stretávam sa s tým pravidelne a všade najmä na rodičovských združeniach pri kontakte so staršími mužmi. Muži majú dojem, že im žiaden psychológ nedokáže pomôcť, že sú to len také reči, ktoré sa vedú a povedia si, že kto im už môže pomôcť.

Áno, stále sa hanbia. Nikdy by som tomu neverila, aj napriek tomu, že pracujem ako psychologička od roku 2012. Gro mojej práce je hlavne o tom, že im rozprávam, čo sa deje za mojimi dverami, rozprávam o tom, čo viem človeku priniesť. A že ja nie som tá osoba, ktorá mu bude zasahovať do života spôsobom, že mu dám priame rady, čo by mal robiť, s kým by sa nemal rozprávať a tak ďalej.

Naopak, pýtam sa ho. Pokladám mu otázky, ktoré by mu možno nikto iný pred tým nepoložil. Zároveň je v tej otázke prijatie, je tam porozumenie, je tam nehodnotiaci prístup, čo sú v rámci psychológie veľmi dôležité veci. Vyvracať mýty, ktoré sa okolo psychológie a psychológov utvárajú, je stále veľmi náročné.

Preto si myslím, že práve v tej mužskej kategórii je to zložitejšie. Vychovali sme generáciu, ktorá nie je možno schopná a ochotná rozprávať o svojom vnútri. Veľmi často, keď o tom muž začne rozprávať, tak má dojem vlastného zlyhania alebo toho, že niekoho sklamal, prípadne sklamal samého seba. Veľakrát sa hanbia za to, že sa rozplačú. Už len to je signálom toho, že vo výchove nebolo niečo dotiahnuté správne v rámci emocionálnej oblasti a zdieľania emócií. Hlavne tie dáta sú mrazivé.

Rovnako ako aj počty, koľko ľudí ročne, keď sa bavíme aj v Európe, je ohrozených samovraždou a na druhej strane, koľko ľudí naozaj tú samovraždu dokonalo.

Skutočne si myslím, že to slovenské špecifikum je práve o tom, že mnohé veci ignorujeme, bagatelizujeme, dokonca dehonestujeme. Stále narážam na presvedčenie, že za psychológom chodia len tí, ktorí nevedia zvládnuť svoj vlastný život a že je to veľké zlyhanie.

Ak sa muži rozhodnú navštíviť psychológa, tak hľadajú skôr formy, kde nie sú toľko na očiach, napríklad pred dverami alebo v rôznych centrách a strediskách. Odchádzajú niekam, kde je to pre nich viac anonymnejšie.

Aké ďalšie skupiny obyvateľstva sú náchylnejšie k pokusom o samovraždu?

• Neviem vám aktuálne povedať, ktoré skupiny sú náchylnejšie k pokusom o samovraždu. Myslím si, že v každej tej vekovej skupine sa nájde nejaké percento ľudí, ktorí sú tam.

Asi tí najviac ohrození sú ľudia ohrození chudobou. Prekvapilo by nás, koľko dôchodcov, rozmýšľa o tom, že by tu už nechceli byť a siahajú po tomto riešení. Už majú dojem, že nie sú pre nikoho dôležití a že všetci na nich zabudli. Rovnako sú to aj rodičia - samoživitelia, ktorí ostávajú na všetko sami. Veľa ráz sú vyčerpaní a sú zničení systémom. Toto sú teda tie skupiny, ktoré sú sociologicky najvýraznejšie.

Potom sú to ľudia s duševnými ochoreniami a adolescenti. To je skupina, ktorú zaznamenávame v rámci Slovenska ako druhú najvýraznejšiu, ktorá je náchylnejšia k pokusom.

Ako môžu jednotlivci, ktorí prežili pokus o samovraždu, nájsť stratený zmysel života a začať odznova? Čo je pre nich v takejto situácii kľúčové?

• Myslím si, že len prácou v psychoterapii a v dobrom poradenskom rozhovore. Prijatím svojho najbližšieho okolia, zbytočným nevyťahovaním tejto témy, pokiaľ ju človek nemá spracovanú. Nepoukazovaním na to. Aktuálne v tejto spoločenskej situácii je to obzvlášť ťažké, aby sme nemierili prstom na toho, kto niečo takéto chcel urobiť a nepovažovali ho zo zbabelca, lebo veľmi rýchlo vieme súdiť a odsúdiť. Omnoho rýchlejšie sa to deje v online prostredí.

Ak bohužiaľ k samovražde dôjde, ako sa majú pozostalí vysporiadať so stratou blízkeho, ktorý spáchal samovraždu? Odporúčate si v pokoji nechať čas na spracovanie smútku a potom navštíviť odborníka?

• Myslím si, že vždy je dôležité, aby vedeli, kde hľadať odbornú pomoc. Hoci si možno povedia, že mňa sa to netýka a zvládol som horšie situácie. Je dôležité, aby odbornú pomoc vyhľadali možno aj preventívne práve preto, aby si uzatvorili možno pootvárané otázky, ktoré majú a ktoré sa vynárajú práve s tým, ako rýchlo sa to stalo alebo aké nepredvídateľné to bolo.

U vysokého percenta pozostalých prichádzajú takmer vždy, nehovorím, že vždy, ale takmer vždy, výčitky vlastného svedomia typu čo sme mohli urobiť inak, aby sme zabránili tejto situácii, aby blízky bol stále medzi nami alebo možno sme neboli až takí dobrí kamaráti, aby sme tomu zabránili.

Každý má bezprostredný proces trúchlenia a smútenia, nastavený inak a veľmi individuálne. Všeobecné odporúčanie, ktoré dávame, alebo otázky, ktoré prinášame je, že ako veľmi sa poznajú tí ľudia. To je veľká skupina otázok, kedy sa pýtame, čo im pomohlo v podobnej situácii. Vyjadrujeme, že ju zdieľame spolu s nimi. Snažíme sa pochopiť to, čo aktuálne prežívajú, pretože je to mimoriadne náročné. Ak nie najnáročnejšie v ich živote.

Apelujeme na to, že ak vlastné smútenie, trúchlenie, hnev, akákoľvek emócia, ktorá sa spája s touto situáciou, bude dlhšia ako 2 až 3 týždne, pokiaľ sa bavíme o intenzite a bude to príliš vyčerpávajúce, vtedy už odporúčame, aby odbornú pomoc vyhľadali. Buď anonyme, alebo navštívia ambulanciu, ktorú poznajú.

Neexistuje tu, podľa mňa, univerzálna rada na to, aby človek urobil najprv jedno a potom druhé. Niekomu vyhovuje sa najskôr stiahnuť a predýchať to, čo sa vlastne stalo. Pochopiť, že ten človek tu nie je, pretože prvotný šok, nám to nedovoľuje. Následne za niekým ísť. Niekto potrebuje v danej chvíli, keď sa to celé dozvie a keď si to uvedomuje, mať pri sebe odborníka.

Je to naozaj relatívne a záleží to od osobnosti daného človeka. V prvom rade je dôležité, aby sa ten človek, ktorý už teda žiaľ, má skúsenosť s tým, že sa to v jeho okolí stalo, aby sa poznal a vedel ako reaguje v podobných situáciách, ktoré sú mimoriadne náročné. Mal by sa minimálne vrátiť do toho, čo robil v daných situáciách.

Čo mladých ľudí vedie k tomu, že začnú o samovražde vôbec uvažovať?

• Vo veľa prípadoch, s ktorými sa stretávam, je to naozaj o tom, že je pre nich nejaká situácia príliš intenzívna. Najčastejšie v mojom prípade tým, že pracujem na gymnáziu, tak je to výkonové prostredie, ktoré ich preťažuje. Tak isto dlhodobá, vysoká záťaž, ktorá hovorí o tom, že ak nebudú stopercentní v oblastiach, v ktorých pracujú alebo v ktorých sa pohybujú, tak nie sú dosť dobrí a môžu mnohých ľudí definitívne sklamať.

Takéto nazeranie na to, ako fatálne to berú, ma niekedy zamrazí, pretože sa to spája so sebahodnotou a sebaobrazom mladého človeka. Ak je to nejakým spôsobom príliš intenzívne, ak sa na to nabaľujú aj ďalšie narážky okolia v zmysle na čo si išiel na túto školu, ak v nej nevieš byť excelentný, tak to veľmi súvisí s tým, že ľudia strácajú na sebahodnote.

Potom aj ich zmysel života, ktorý mali ukotvený, práve vo výkonových oblastiach, a zrazu sa im dlhodobo nedarí, tak nevedia nájsť iný a hľadajú skratkovité riešenia alebo hľadajú riešenia, ktoré sú fatálne a ktoré hovoria už práve o týchto veciach.

Zdroj: Facebook/Liga za duševné zdravie

Ako vnímate úlohu médií v otázkach týkajúcich sa duševného zdravia - depresie samovražedných pokusov a ich prevencie? Informujú podľa Vás o témach adekvátnym spôsobom a dostatočne alebo naopak, vnímate priestor na zlepšenie?

• Ďakujem, že ste mi položili túto otázku. Priestor na zlepšenie skutočne vnímam. Myslím si, že pretrváva obdobie, kedy médiá výrazne informovali o tom, čo sa dialo mladým ľuďom a aké to bolo fatálne.

Aký útočník bol na škole? Koľko ľudí na nej zahynulo? Vo všeobecnosti, keď sa téma dotýka mladých ľudí a ich dovtedy bezpečného prostredia, ktorým bola škola, pretože my sme do roka 2020, pokiaľ sa nestal útok vo Vrútkach nemali žiadnu takúto skúsenosť. Nestretli sme sa s tým, že by sa u nás útočilo práve v tomto prostredí, ktoré sme automaticky považovali za bezpečné. Za najväčší úraz bolo do roku 2020 považované to, keď sa niečo stalo na hodine telesnej výchovy.

Práve narážanie na to, že ideme z podobnej udalosti urobiť senzáciu, aby sme boli prví alebo máme s témami málo skúseností, je pre okolie veľmi zraňujúce, ale aj pre ľudí, ktorých sa situácia bezprostredne dotýka.

Najčerstvejší zážitok, ktorý si pamätám z relatívne nedávnych čias, bola tlačová konferencia českého ministra vnútra Víta Rakušana po streľbe na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. Poskytol médiám rady, ako majú a nemajú informovať o tejto udalosti. Robil, podľa môjho názoru, až nadprácu a bol pre mňa vtedy neuveriteľne úžasný a profesionálny. Veľmi zdôrazňoval, ako pracovať s touto informáciou, prečo niektoré informácie o útočníkovi nebudú poskytovať, aby nenabádali ostatných, aby ho napodobňovali. Apeloval predovšetkým na to, že správy čítajú pozostalí obetí.

Niekedy sa médiá naháňajú za clickbaitami a prekračujú všetky hranice, ktoré sú nenávratne preč a dokážu zraniť. Potom aj ľudia, ktorí by možno niečo chceli povedať, nejaké vlastné posolstvo a skúsenosť tak to už viac nechcú urobiť, pretože nemajú pozitívnu skúsenosť.

Ako môže spoločnosť prispieť k destigmatizácii duševných ťažkostí? Stačí, že si dokážeme pred druhými priznať, že máme nejaké duševné ťažkosti a chceme ich s pomocou psychológa alebo psychiatra odstrániť?

• Priala by som si, aby sme mali viac osvietených novinárov, ako ste napríklad vy a pýtate sa na to. Hľadáte spôsob a cestu, ako to spraviť a ako tieto zmeny priniesť do spoločenského diskurzu.

Myslím, že v súčasnosti žijeme náročné časy a je veľa zraniteľných skupín, ktoré sa nachádzajú okolo nás. Je ubližované veľmi veľa a potrebujeme jasnú komunikáciu, empatiu, toleranciu a to najmä v spoločnej diskusii. Ide o to, aby sme sa tak naozaj rozprávali a nielen hovorili o tom, ako by sme to mali urobiť. Komunikovať s rešpektom a s empatiou. Nenadávať si. Nepoukazovať na inakosť ako na patológiu, neznevažovať tieto veci, pretože každý z nás je iný.

Toto je cesta, ktorá môže odstrániť duševné ťažkosti v takej intenzite, akú nabrali. Ak budeme tolerantnejšia spoločnosť, budeme otvorenejší k tomu, že sa nebudeme hanbiť za návštevu psychológa a nebudeme druhých posielať za odborníkmi s výsmechom, ale naozaj so starosťou o toho druhého.

Ak máte duševné problémy, cítite sa bezradní a neviete ako ďalej, so žiadosťou o pomoc sa môžete obrátiť na linky pomoci:

• Linka dôvery Nezábudka: 0800 800 566
• Linka nádeje: pre krízové situácie a rodinné problémy, ktoré vyžadujú väčší priestor: 055/644 1155
• Liga za duševné zdravie: online poradňa, kontakty na www.dusevnezdravie.sk/online-poradna
• IPčko.sk (www.ipcko.sk), bezplatná a anonymná poradňa pre mladých ľudí; poradenstvo mejlom na ipcko@ipcko.sk, telefonicky 0800 500 333 alebo osobne v Centrách krízovej intervencie Káčko - www.ipcko.sk/kacko/
• Dobrá linka (www.dobralinka.sk), poradňa pre mladých ľudí so zdravotným znevýhodnením: poradna@dobralinka.sk
• Linka pomoci pre deti a mladých ľudí: 116111, online poradenstvo (čet/email): www.ldi.sk
• Krízová linka pre nezvestné a hľadané deti: 116000

Lucia Košťálová

Pôsobí ako školská psychologička na Gymnáziu v Dubnici nad Váhom a zároveň je predsedníčka Asociácie školskej psychológie.