Už v septembri 1992 sa pri rokovaní o návrhu Ústavy Slovenskej republiky vyslovil opozičný poslanec István Harna za to, aby bola ústava predložená občanom na schválenie v ratifikačnom referende. Tento návrh Slovenská národná rada (SNR) odmietla. Z prítomných 146 poslancov ich bolo 106 proti. Referendum sa nekonalo ani pri rozdelení Československa.

Prvé celoštátne referendum vyhlásil prezident SR Michal Kováč 10. augusta 1994 a deň jeho konania určil na 22. októbra 1994. Podnetom na jeho vypísanie bolo uznesenie Národnej rady SR, ktoré poslanci prijali na návrh predsedu Združenia robotníkov Slovenska (ZRS) Jána Ľuptáka.

Referendová otázka znela: "Súhlasíte, aby sa prijal zákon o preukazovaní finančných prostriedkov, ktoré boli použité pri dražbách a privatizácii?"

Hlasovaniu nepredchádzala žiadna kampaň, pretože do úzadia ju vytlačili rozhovory o vytváraní novej vládnej koalície. Referendum sa totiž konalo iba tri týždne po parlamentných voľbách. Keďže sa na ňom zúčastnilo len 19,96 percenta občanov, bolo neplatné. Z takmer 3,9 milióna voličov ich prišlo k hlasovacím urnám necelých 800.000.

Od prvého referenda teda uplynulo 30 rokov. Ako sa počas uplynulých troch desaťročí napĺňala idea referenda ako inštitútu priamej demokracie? "Ak bolo pôvodným zámerom tvorcov ústavy dať voličom a voličkám na Slovensku možnosť uskutočňovať výkon moci priamo tak, aby dokázali obmedziť alebo úplne vynechať z rozhodovania o veciach verejných parlament, tak tento zámer nevyšiel," povedal pre TASR politológ Erik Láštic, autor knihy V rukách politických strán: Referendum na Slovensku 1993 - 2010.

Konkrétne spomenul dva dôvody, prečo sa tak dialo: "Dekády trvalo, kým sa prostredníctvom série rozhodnutí Ústavného súdu SR vyjasnila ústavná úprava referenda, čo dáva aspoň do budúcnosti nádej, že ďalšie referendá sa budú odohrávať v prehľadnejšom právnom rámci. Druhým dôvodom je spôsob, akým referendá využívali a zneužívali politické strany v rámci politického konfliktu tým, že do neho zapojili pôvodných nositeľov moci, teda občanov. A to aj napriek tomu, že existovali mechanizmy na jeho riešenie v rámci zastupiteľskej demokracie. Referendum tak v tomto prípade fungovalo ako nástroj, pomocou ktorého sa politickí aktéri snažili o posilnenie vlastnej pozície voči iným aktérom," uviedol politológ.

Doteraz jediné platné referendum bolo v poradí piate. Konalo sa 16. - 17. mája 2003 a občania v ňom mali možnosť vyjadriť svoj súhlas alebo nesúhlas so začlenením Slovenska do EÚ. Za členstvo SR sa vyslovilo 92,46 percenta voličov, pričom k hlasovacím urnám prišlo 52,15 percenta občanov.

S určitou pravidelnosťou sa objavuje požiadavka zníženia 50-percentného kvóra potrebného na platnosť referenda. Je vraj nedosiahnuteľné a práve pre takto nastavené kvórum sú referendá na Slovensku neúspešné.

"Existencia 50-percentného kvóra priamo súvisí s počtom neplatných referend. Na jeho zrušenie by bolo potrebné, aby prišlo ku komplexnému premysleniu úlohy referenda v ústavnom systéme. Chceme dať ľuďom možnosť prinášať vlastné návrhy zákonov alebo im umožniť vyjadriť sa k zákonom, ktoré predloží parlament? Mali by mať ľudia na Slovensku možnosť meniť ústavu alebo má mať referendum iba poradnú funkciu? Keď si vyjasníme tieto otázky, môžeme spoločne s tým premyslieť aj technické aspekty platnosti referenda," pripomenul pre TASR Láštic.