Sobota 22. 06. 2024 19:39:50 | Meniny má Paulína

Bytčiansky rodák, letec Ivan Schwarz bol súčasťou vylodenia spojencov v Normandii. Pred smrťou ho zachránili anjeli strážni

LONDÝN/SLOVENSKO/ Je presne 80 rokov od operácie Overlord, teda vylodenia spojencov v Normandii. Vo Francúzsku prebiehajú veľkolepé oslavy za účasti najvyšších štátnikov z celého sveta. Súčasťou slávnej a krvavej operácie, ktorá zmenila priebeh II. svetovej vojny, bol aj bytčiansky rodák, generál a letec Ivan Otto Schwarz. Pred desiatimi rokmi, keď ešte žil, si v rozhovore, ktorý sme uverejnili knižne, zaspomínal nielen na onen Deň D, ale aj na všetko čo prežil počas vojny. Pred smrťou ho niekoľkokrát zachránil jeho anjel strážny.

Michal Filek|6. jún 2024|14:06:54


Súvisiaci článok
Generál Ivan Schwarz potopil cez vojnu nacistickú loď. Teraz mu v rodnom meste odhalili pamätnú tabuľu (FOTOGALÉRIA)
Čítajte viac >

Ivan Otto Schwarz odišiel do Londýna tesne pred druhou svetovou vojnou. Ako 17-ročný klamal o svojom veku, aby ho zobrali do kráľovského letectva RAF, v ktorom až do skončenia vojny lietal v rámci 311. Československej bojovej perute. Zaznamenal niekoľko úspešných akcií, podarilo sa mu potopiť nemeckú zásobovaciu loď Alsterufer, čím skrátili vojnu o jeden rok. Vo vzduchu bol aj počas vylodenia spojencov v Normandii. Vojnu prežil vďaka tomu, že zostal pokojný a pomáhal mu anjel strážny.

Ako si spomínate na 6. jún 1944?

  • Naše lietadlo bolo úplne prvé, odštartovali sme 3 minúty po polnoci z letiska v Cornwall v Anglicku. Leteli sme 3 – 4 metre nad hladinou mora, pod úrovňou pobrežia, pretože nás nesmeli zachytiť nemecké radary. Našou úlohou bolo uzatvoriť kanál La Manche. Nesmeli tadiaľ prejsť žiadne lode. Mali sme prísny rozkaz potopiť každú loď, ktorú tu uvidíme plávať.

Ako si spomínate na detstvo?

  • Detstvo som prežil v Bytči. Bývali sme priamo na námestí. Neskôr otec, ktorý bol advokát, postavil dom oproti zámku. Vtedy tam bol súd. Dole mal kancelárie, hore sme bývali. Spomínam si, že z toho okna na 1. poschodí som takmer vypadol a zabil sa. Mal som tri roky. Vyliezol som na okno, bolo práve otvorené. Našťastie Justína, moja dojka, ma v poslednej chvíli chytila za pätu, ako som už letel dole hlavou na zem, a vytiahla ma. Mama ma vtedy nemohla kojiť. Justína stratila dieťa a mala mlieko, tak ho dávala mne. Tak to vtedy chodilo. Možno že to bola predzvesť toho, že aj neskôr budem rád lietať, ale nikdy nespadnem a nič sa mi nestane.

Ako sa cíti človek, keď ide na bojový let? Vnímali ste, že sa už nemusíte vrátiť?

  • Každý let znamenal, že sa nemusíte vrátiť. Ale musíte si povedať, že ak je vám to súdené, zomriete. Ak nie, vrátite sa. Ja som prežil.

Boli ste blízko smrti?

  • Neraz. Prežil som tri havárie, s Oxfordom, Liberátorom, aj s Wellingtonom. Mám veľmi dobrého anjela strážneho. Neraz mi zachránil život.

Koľkokrát?

  • Prvýkrát to bolo, keď ma dojka zachránila pred vypadnutím z okna. Potom sme sa jedného dňa mali sťahovať s celou peruťou z Woolfoxu do Newcastle. Bol taký zvyk, že nás každého pol roka presťahovali. Naložili lietadlá a jeden Oxford bol po oprave. Ja s Karolom Sikorom sme dostali rozkaz ho previezť. Nastúpili sme a lietadlo bolo plné batérii do leteckých motorov. Napred sme mali lietadlo vyskúšať. Keď sme robili posledný okruh, dostali sme sa do vzdušnej diery – turbulencie. Padli sme 300 metrov. Batérie vyrazili hore, rozbili sa o strechu, potom dopadli na podlahu a kyselina sa z nich vyliala. Všetko postriekala. Karol však pri tom spadol do nosa lietadla. Ja som bol pri rádiu, musel som sa jednou rukou držať stoličky, aby som nevypadol a druhou sa pokúsiť vyrovnať lietadlo. Našťastie som dosiahol na riadiacu páku a vyrovnal som to. Dal som Karolovi možnosť, aby sa vrátil na svoje sedadlo. Keď to odo mňa prevzal, boli sme tri metre nad zemou. Za takých podmienok sme museli pristáť na poli. Boh nás však asi miloval. Uniformy sme mali celé poliate kyselinou, ale ani kvapku sme nemali na tvári, na hlave, či na rukách. Z letiska nevideli, ako sme zosadli. Mysleli si, že sme spadli a poslali za nami sanitky. Tak nás späť nezranených viezli sanitky. Ja som sa ani neprezliekol a rovno som išiel na čaj. V noci som sa vyzliekol a až ráno som zistil, že je uniforma samá diera. Vtedy som si povedal, že je to zázrak, že sme neprišli o oči, alebo nám to nespálilo kožu. Bola to čistá kyselina sírová.

zmensena.jpg Ivan Schwarz druhý zľava.

Mali ste naozaj šťastie. Ale to asi nebolo všetko, všakže?

  • Tretí raz ma anjel strážny zachránil, keď sme sa opäť sťahovali do Škótska, alebo Walesu. Už si presne nepamätám. Zase sme mali vyskúšať lietadlo. Boli mraky a vedľa pobrežia plávali anglické konvoje. Nemali sme poriadnu inštruktáž k lietadlu, chlapi boli nervózni. Hovorím Karlovi, aby klesol pod mraky a zrazu sme sa ocitli uprostred konvoja. Zrazu len salva: ta-ta-ta-ta. Nevedeli totiž, či sme anglická, alebo nemecká mašina. Vyleteli sme naspäť do mrakov a boli sme samá diera. Leteli sme vo Wellingtone, ktorý bol pokrytý látkou. Prestrelili ju a vietor látku strhol. Od krídel dozadu zostala z lietadla len otvorená kostra. Nemohli sme takto pristáť. Keď sme prileteli nad letisko, kázali nám urobiť nad ním jeden okruh. Zatiaľ prišli všetky ambulancie. Čo teraz robiť? Rozhodli sme sa, že si to natrénujeme. Krúžili sme okolo letiska a lietadlo sme nechali padať dole. Pri štvrtom okruhu už sme vedeli, ako na to a pristáli sme úplne normálne.

Kto to po vás strieľal? Nemci, či Angličania?

  • Boli to Angličania. Keď nevedia, kto to je, mali rozkaz strieľať. Keď sa pomýlili, ospravedlnili sa...

To už bolo všetko?

  • Ale kdeže. Raz nám začal horieť jeden motor. Ten zhasol, ale po trubici oheň postupoval smerom k nádrži. Bolo to tesne po štarte a nádrž bola úplne plná. Boli sme úplne „posratí“. S plnou nádržou a bombami sme totiž nemohli v žiadnom prípade pristáť. Museli sme najskôr preletieť nad more, tam celú muníciu zhodiť a potom sa vrátiť nad letisko. Keď sme to urobili, zistili sme, že jedno koleso sa nevysunulo a oheň stále a stále postupoval. Dostali sme pokyn snažiť sa pristáť na to dobré koleso, veľmi pomaly zatiahnuť brzdy, aby druhé krídlo spadlo na zem a začalo brzdiť a možno vraj aj plamene zhasnú. Stalo sa to presne tak. Keď sme pristáli, lietadlo už nehorelo, ale bolo úplne odpísané. Vydýchli sme si. Ten pocit, keď človek sedí na 15-tisíc litroch vysoko oktánového paliva a vidí, ako oheň postupuje k nádrži, nie je vôbec príjemný. To bol ten tretí a najhorší pocit, ktorý som mal pri havárií. A zase mi anjel strážny pomohol.

Takže všetky vaše havárie dopadli šťastne?

  • Áno. A keď to malo dopadnúť tragicky, tak anjel strážny zariadil, že som do lietadla vôbec nenastúpil. Aj to sa stalo.

Ako to vtedy bolo?

  • Mali sme letieť s kamarátmi zo základne v Taine v Škótsku na dovolenku do Londýna. Mne však zle vypísali priepustku. Musel som si dať vystaviť novú. Chalani ma nechceli čakať a odleteli. Ja som mal prísť za nimi vlakom, bolo to asi 18 hodín cesty. No a zrútili sa v horách. Ich kostry našli asi pred 25 rokmi a dnes na ich hroby na cintoríne v Brookwoode chodím pokladať vence. Keď mal nedávno pohreb chlapec, ktorý mi vtedy pokazil priepustku, v smútočnom príhovore som sa mu naposledy poďakoval, že mi zachránil život.

Toľko tragických udalostí sa dialo okolo vás. Ako ste to zvládali? Nemali ste chuť sa zbaliť a ujsť, ak by to šlo?

  • Človek musí zostať pokojný a koncentrovaný v každej situácii. Nesmie spanikáriť a musí sa sústrediť na svoju prácu. Niektorí prišli o život, lebo stratili nervy a bolo po nich. Na dennom poriadku boli poruchy, nepríjemné situácie. Človek musí vedieť, ako ich opraviť, obísť, niečo vymyslieť, vyskúšať niečo nové. Keď je človek hore, môže urobiť len jednu jedinú chybu. Druhú už zaručene neurobí, lebo bude mŕtvy. Keď sa, napríklad, vyskytne závada, človek musí vedieť, čo urobiť, aby sa nestalo niečo ešte horšie. Napríklad keď človek pristál v mori s Wellingtonom, mohol byť pokojný, lebo ten vydržal na hladine 48 hodín. Keď sa mu to ale prihodilo s Liberátorom, musel konať rýchlo, lebo sa potopil len za 16 sekúnd. Príčinou boli ťažké motory a dlhé krídla, v ktorých je benzín. Ja som bol v každej situácii úplne pokojný. Nemal som žiaden strach, aj keď prileteli stíhačky a dostali sme sa do paľby. Vedel som, že len tak mám šancu zostať nažive, ak nespanikárim a budem si robiť svoju prácu. Prežil som.

UVODNA_ZMENSENA.jpg

Aký bol váš najväčší úspech?

  • Bolo to 27. decembra 1943, veľmi dobre sa na to pamätám, keď sa nám podarilo potopiť nemeckú loď Alsterufer, ktorá viezla z Japonska takmer 400 ton wolframu pre nemecký zbrojný priemysel. Bol to naozaj úspech. Hovorili, že vojna sa vďaka tomu skrátila možno aj o jeden rok. Udelili mi za to aj vojnový kríž.

Ako sa to udialo?

  • Kapitánom lietadla bol Oldřich Doležal. Tá loď viezla pre nich strategický materiál, boli to nože na výrobu munície. Nemecko ich nutne potrebovalo, žiadne už totiž nemali. Mohli ich získať len z Japonska, alebo Číny. Táto loď plávala z Kobe do prístavu v Bodeaux. Dostali sa už do Biskajského zálivu, len 200 míľ od cieľa. A tam sme ich potopili.

Ako?

  • Urobili sme nad nimi dva prelety. Strieľali po nás rakety a guľomety. Mne sa podarilo odstreliť im celú komunikáciu, aj kanón. Nikto iný sa už k nemu neodvážil, a tak sme mali čas aj na druhý prelet. Hanuš tam pustil dve bomby. Jedna vybuchla vedľa lode, tá druhá prepadla cez komín do kuchyne, kde zabila kuchára a námorníka, ktorý práve prišiel na obed. Začalo to tam horieť, všetko sa chytilo od oleja na varenie. No a bolo to, kapitán povedal, že loď nemôže zachrániť. Tie podrobnosti sme sa potom dozvedeli od zajatcov, ktorí sa zachránili. Nemci im naproti poslali 10 Destroyerov, aby ich sprevádzali. Tie sa našťastie pustili do anglických krížnikov a dostali sa do krížovej paľby. My sme potom osem z nich potopili.

Koľko ľudí z lode zahynulo?

  • Len traja, čo bol zázrak. Videli sme potom fotografie, ako plávajú v člnoch a chcú sa dostať do prístavu v Bordeaux. Naša loď ich však vzala do Írska, kde prežili do konca vojny a boli neutralizovaní. Írsko totiž nebolo ani na jednej strane.

Dostali ste množstvo vyznamenaní. Ktoré si najviac vážite?

  • Sú dva druhy mojich vyznamenaní. Tie, ktoré som dostal prakticky za nič. No a potom tie, ktoré som si zaslúžil. Vážim si kríž tretej triedy, ktorý som dostal od prezidenta. Veľkou poctou pre mňa ale bolo, že som mohol na Slovensku, v Bratislave, privítať anglickú kráľovnú Alžbetu II.

IS_queeen_zps7o1gdbpc.webp FOTO: fcafa.com


Súvisiaci článok
V lese na Východnom Slovensku našiel chlapík protitankové míny z 2. svetovej vojny
Čítajte viac >

Zdieľať článok

Ďakujeme, že nás čítate. V prípade, že ste našli v článku chybu, napíšte nám na redakcia@sp21.sk

Lock-icon

Pre pridávanie komentárov do diskusie sa musíteprihlásiť