Ján Kuciak sa narodil 17. mája 1990. Učitelia nášho gymnázia si ho pamätajú ako tichého, hĺbavého a skromného žiaka. Nežil „iba“ školou, futbalom a politikou. Ako mladík často brigádoval, zo zarobených peňazí kúpil do rodiny plynový sporák a drevo na zimu. Našiel si cestu aj ku knihám a k poézii. Nikomu však nespomenul, že začal písať, najmä básne o láske. Básne našiel jeho brat Jozef v mobile, ktorý zdedil po Jankovi. Ako novinár sa špecializoval na odhaľovanie korupcie a organizovaného zločinu na Slovensku.

Jeho články sa často zaoberali citlivými témami, ako sú prepojenia medzi politikmi a podnikateľmi, daňové úniky a podvody s eurofondami. Jeho práca prinášala na svetlo sveta citlivé témy, ktoré sa dotýkali mocných a vplyvných ľudí. Nebál sa ísť proti prúdu a odvážne poukazoval na neprávosti. Otváral ľuďom oči a viedol nás k zamysleniu sa nad stavom našej spoločnosti. Ján Kuciak nám ukázal, že aj jeden človek môže svojou prácou zmeniť svet k lepšiemu.

Dovoľte na záver citovať kúsok z jeho básne, venovanej Martine:

Mám rád, keď sa pýriš, máš líca červené, a keď sa hádame, tak vždy som na vine. Si netrpezlivá, jak voda v plameni, no za nič na svete by som ťa nemenil. Už nám ruky ťaží puto zo zlata, hudba našu pieseň hrá, zo skla našich čaší sa stala priehrada, tak musíme sa navždy milovať...

Česť jeho pamiatke!