Od počiatku ľudstva sprevádza človeka túžba veriť, že po smrti sa všetko nekončí. Mŕtvym zosnulým preukazovali úctu už staré civilizácie a tieto rituály sa časom formovali a prispôsobovali sa vývinu samotného ľudstva.

Mnoho kultúr i dnes verí, že naši drahí, ktorí nás už opustili, nás vo významné sviatky navštívia, a je potrebné na nich pamätať. Pohľad na posmrtný život najviac formovalo vierovyznanie, na Slovensku katolícke.

Ilustračné foto. Zdroj: www.freepik.com

Cintoríny vyzerali kedysi inak, ako tie dnešné. Hroby boli iba hlinené kopce, často zarastené trávou i poľnými kvetmi. Katolíci mali pri hrobe drevený kríž, protestanti tabuľky s krátkym textom. Tráva medzi hrobmi sa bežne nekosila, dochádzalo k tomu len vtedy, keď sa musel kvôli ďalšiemu pohrebu upravovať samotný hrob.

Naši predkovia síce prechovávali k zosnulým veľkú úctu, avšak v tieto sviatky sa nezvyklo hromadne chodiť na cintoríny, ako tomu býva dnes. Vidiečanov zaneprázdňovala práca okolo domu a statku, preto síce hroby zosnulých udržiavali, častejšie si ich však pripomínali z domu, večernou modlitbou.

Koncom 19. storočia sa na Slovensku udomácnil zaujímavý zvyk. Verili, že v noci z 1. na 2. novembra, môžu duše zosnulých opustiť očistec a vrátiť sa domov. Preto na noc nachystali na stôl rôzne pochutiny, nechýbal napríklad chlieb a maslo, prípadne aj porcia večere, ktorú v ten deň domáci mali. Lampa v dome mala byť naplnená maslom, aby si ubolené dušičky mohli ponatierať popáleniny od horúcich plameňov.

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/ Múzeum kysuckej dediny a Historická lesná úvraťová železnica vo Vychylovke

Kým ktorési regióny chystali pohostenie na vlastný stôl, ľudia z rusínskych a ukrajinských oblastí chodili hodovať priamo na hrob. Rozšíreným zvykom u slovenských gazdín bolo aj pečenie malých chlebíkov. Tie sa po svätej omši mali rozdávať žobrákom pri kostole.

Zapálenie sviečky na hrobe sa na Slovensku rozširovalo postupne. Kým niektoré regióny si osvojili tento zvyk už po prvej svetovej vojne, do iných sa dostal až po skončení tej druhej. V istom zmysle išlo o ochranný rituál, nakoľko svetlo sviečky nebolo len symbolické. Ohňu naši predkovia pripisovali nadprirodzené sily a svetlo sviece, pri ktorej sa pozostalí pomodlili, malo dušu zosnulého chrániť pred zlom a temnotou.

Ilustračné foto. Zdroj: www.freepik.com

Možno aj vy dnes, v tichosti súmraku, zapálite sviečku na hrobe niekoho, koho úsmev už nemôže ohriať vaše srdce. Sviatok Dušičiek je prejavom našej viery, že smrť nie je koncom všetkého. Je to pripomienka, že naši blízki sú stále súčasťou nášho života, len iným spôsobom. Žijú v našich srdciach a spomienkach.

Pri spracovaní témy sme vychádzali z informácií z nasledujúcich zdrojov: Tradície na Slovensku (Zora Mintálová- Zubercová), Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch (Katarína Nádaská)