Premýšľali ste už nad tým, prečo na hroboch zvykneme zapaľovať sviečku? Táto úctivá forma tichej spomienky má svoje korene v hlbokej histórii slovanských národov. Slovania svojich mŕtvych kedysi spaľovali, nakoľko považovali oheň za očistný a dokonca mu pripisovali magickú moc. Dnes je zapálená svieca na hrobe dozvukom tohto starého rituálu.

Zaužívané tradície v priebehu storočí ovplyvnila viera v posmrtný život. Ani na našom území nebolo preto nezvyčajné pochovávanie zosnulého s predmetmi, ktoré za života používal, alebo s takými, ktoré mu mali poskytnúť ochranu.

Kedysi bola v našej vlasti farbou smútku biela, dokonca ju občasne dopĺňala i oranžová a zelená farba. Čierna farba sa ako smútočná naplno spopulárnila až v medzivojnovom období, nebolo tomu tak však u vyšších vrstiev. Tam čierna farba neobmedzene vládla trúchleniu už od 19. storočia, za čo sa čiastočne zaslúžila cisárovná Viktória. Tá totižto po smrti svojho manžela začala nosiť čierne šaty.

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/ Liptovské múzeum

V našich predkoch nevzbudzovala smrť taký veľký strach, ako umieranie. Keďže mali za života pevnú vieru v posmrtný život, pripravovali sa naň bez tabuizovania odchodu. Posledné hodiny prebiehali najčastejšie doma a za prítomnosti blízkych príbuzných, ktorí sa pri umierajúcom striedali a nenechali ho samotného.

Naši prastarí rodičia verili, že smrť možno nielen predpovedať, ale dokonca i zapríčiniť nedôstojným správaním. Gazda napríklad nesmel zabiť hada v blízkosti svojho domova, tak ako sa mužom neodporúčalo ani vyťať zdravý strom. Smrť mala postihnúť aj toho, čo by si dovolil krivo prisahať, ale aj nešťastníka, čo ako prvý zapálil v novom dome oheň.

Príchod konca predpovedali aj domáce zvieratá, ktoré sa mali začať správať zvláštne a nepokojne bez zjavnej príčiny. Spadnutie obrazu a iných predmetov tiež nič dobrého neveštilo. Rovnako zlovestný bol aj neopodstatnený zvuk klopkania na dvere.

Samostatnou kategóriou boli sny, ktorým sa pripisoval veľký význam. Obzvlášť znepokojivé boli tie o chlebe, bielení domu a poškodenom murive, smrť však predpovedali aj sny o svadbe, kde bolo vidieť do tváre ženícha a nevesty. Krušné časy prorokoval aj sen o vypadnutom zube, ktorý mal podľa polohy zuba dokonca konkrétne určiť, či snívajúci v najbližších dňoch stratí blízku alebo vzdialenú rodinu.

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/ Liptovské múzeum

Keď niekto v dome zomrel, domáci vykonali všetko podľa zaužívaných tradícií. Po vynesení zosnulého z domu sa zvykli otvoriť okná a na stôl pripraviť chlieb a soľ, ak by sa duša zosnulého vrátila skontrolovať, či zanechala všetko na poriadku.

Problém ale predstavovalo upratovanie takéhoto domu. Staré povesti totiž hovorili, že kto izby, kde mŕtvy ležal, pozametá, umrie ako ďalší. Upratovanie ostalo na pleciach ustráchaných gazdiniek, ktoré niekedy schválne zametali takéto izby vo väčšom počte, aby sa neblahej tradícii vyhli.

Veľmi zaujímavou tradíciou bolo takzvané vykladanie pri mŕtvom. Kresťanská viera ho zakazovala, v tunajších osadách však nebolo nezvyčajné ešte aj v medzivojnovom období. Išlo o monotónny spev, prípadne melodické recitovanie, ktoré však bolo veľmi náročné a jeho text mal vystihovať smútočnú udalosť i osobnosť zosnulého.

Nedokázal to robiť ktokoľvek. Okrem pohotových reakcií a rečníckeho talentu si vykladanie vyžadovalo aj určité hlasové schopnosti. Na túto príležitosť si teda ľudia najímali profesionálne plačky, ktorým za ich služby platili.

Vykladanie bola jedna z foriem posledných lúčení, malo osloviť zosnulého, opísať jeho úlohu v rodine a vyjadriť žiaľ nad jeho odchodom. Najdojímavejšie verše pri vykladaní patrili pohrebom detí. Keď sa pochovávali muži, ktorí boli za života známi svojim humorom, aj vykladanie mohlo byť úsmevnejšie.

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/ Múzeum kysuckej dediny a Historická lesná úvraťová železnica vo Vychylovke

Smrť je ako západ slnka, ktorý nám pripomína, že aj najkrajší deň sa raz skončí. Naši predkovia však v prichádzajúcej tme hľadali hviezdy a verili, že ich putovanie bude pokračovať. Inšpirujme sa ich odvahou a uctime si ich tichou spomienkou.

Pri spracovaní témy sme vychádzali z informácií z nasledujúcich zdrojov: Tradície na Slovensku (Zora Mintálová- Zubercová), Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch (Katarína Nádaská)