Hlavný predstaviteľ slovenského autonomistického hnutia sa narodil 27. septembra 1864 v Černovej (dnes mestská časť Ružomberku). Jeho otec Andrej Sidor bol hlavným pltník a priezvisko Hlinka začal používať, až keď sa oženil. Mladý Andrej mal 8 súrodencov (štyroch z prvého otcovho manželstva, štyroch z druhého manželstva). Študoval na piaristickom gymnáziu v Ružomberku (1877 - 1880), na vyššom gymnáziu v Levoči (1881 - 1883). V roku 1883 ho prijali za klerika diecézneho seminára v Spišskej Kapitule. Tam absolvoval štúdium teológie.

Upozorňoval na obmedzovanie používania slovenčiny v seminári a už vtedy prejavoval slovenské a slovanské cítenie. Za kňaza bol vysvätený 19. júna 1889. Ako kaplán pôsobil v Zakamennom-Kline na Orave, Liptovských Kľačanoch a Tvrdošíne. V roku 1892 sa dostal na faru v liptovských Troch Sliačoch. Zakladaním rôznych spolkov (spolok striedmosti, spolok úverný a potravinový) a organizovaním prednášok sa snažil o zlepšenie sociálnych pomerov farníkov. V tomto období sa začal zapájať do politického života. Podporoval program Uhorskej ľudovej strany (Néppárt), ktorá sľubovala riešiť postavenie nemaďarských národov Uhorska.

V marci 1905 sa stal farárom v Ružomberku. Súčasne sa stal členom mestského zastupiteľstva, v ktorom poukazoval na korupciu a mrhanie s mestskými financiami. V decembri 1905 spoluzakladal Slovenskú ľudovú stranu (SĽS). Strana vystupovala s programom všeobecného a rovného volebného práva, zrušením liberálnych cirkevných zákonov, uskutočnením národnostného zákona a bojovala proti úžere a vysťahovalectvu.

Pred parlamentnými voľbami v máji 1906 Hlinka verejne podporil kandidatúru Vavra Šrobára. Bol pre to suspendovaný (4. mája 1906) a obvinený zo svätokupectva pri získaní ružomberskej fary (18. júna 1906). O pár dní neskôr (27. júna 1906) ho uväznili v Ružomberku. V politickom procese (november - december 1906) označili jeho vystúpenia za základné práva slovenského národa za poburovanie Slovákov proti Maďarom. Bol odsúdený na dva roky a peňažný trest. Ešte pred nástupom do väzby (30. november 1907) založil Ľudovú banku (jej predsedom sa stal v roku 1910).

Krviprelievanie v jeho rodnej obci viedlo k posunu v Hlinkovom politickom zmýšľaní. V Černovej sa 27. októbra 1907 posväcoval nový kostol a domáci očakávali, že na tejto slávnosti bude prítomný aj Hlinka (termín bol zámerne vybraný, aby sa na nej nemohol zúčastniť, v tom čase bol v Čechách). Pri pokuse o vysviacku uhorskí žandári strieľali do prítomných a usmrtili 15 ľudí. Hlinku označili za strojcu nepokojov, svoj trest si odpykal vo väzení v uhorskom Segedíne od 30. novembra 1907 do 10. februára 1910. Počas väzby bol v Bratislave v máji 1908 ďalší proces, kde ho odsúdili na ďalší rok a pol a finančnú pokutu. Celkový trest mu upravili na dva roky a deväť mesiacov. Vo väzení prekladal do slovenčiny Starý zákon, ktorý neskôr vydal Spolok sv. Vojtecha (1926). Vo Vatikáne Kongregácia snemu rozhodla vo februári 1909 aj o neplatnosti jeho suspenziu.

Pôsobil aj vo vedení Slovenskej národnej strany (SNS). Po roztržkách so slovenskými evanjelikmi a liberálmi však stranu opustil. V júli 1913 obnovil v Žiline SĽS a stal sa jej predsedom. V Ružomberku založil kníhtlačiareň Lev. Jej úlohou bolo nábožensky, kultúrne a národne formovať slovenského človeka.

Bol spoluzakladateľom Slovenskej národnej rady, ktorá sa v Martine 30. októbra 1918 vyslovila za vznik Česko-slovenského štátu. Po vzniku Československej republiky však ostro kritizoval zánik slovenských reprezentatívnych orgánov a neriešenie štátoprávneho postavenia Slovenska v spoločnej republike. Požadoval autonómiu na základe výsledkov Pittsburskej dohody z mája 1918. Keď sa odpor voči autonomistickému hnutiu zo strany vlády na Slovensku zosilnil, tajne vycestoval v roku 1919 na mierovú konferenciu do francúzskeho Paríža, aby informoval o práve Slovákov na samosprávu. Po návrate domov bol zaistený a sedem mesiacov väznený v Čechách. Prepustili ho až koncom apríla 1920, keď bol zvolený za poslanca Národného zhromaždenia ČSR v Prahe.

Od roku 1920 bol Andrej Hlinka predsedom Spolku sv. Vojtecha. V roku 1924 dostal titul pápežského komorníka, v roku 1927 sa stal apoštolským protonotárom. V roku 1925 sa SĽS premenovala na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu (HSĽS). Bol jej poslancom v pražskej poslaneckej snemovni a v rokoch 1921 - 1938 predsedom jej parlamentného klubu. Prežil niekoľko pokusov o atentát.

Počas svojej štyridsaťpäťročnej publikačnej činnosti napísal stovky článkov a prejavov. Publikoval ich v Národnom hlásnikovi, Katolíckych novinách, Slovenských novinách, Národných novinách. Písal aj pod pseudonymami Kostolan, Lipták, Mešťan, Výborník.

Andrej Hlinka je autor viacerých publikácií, najmä náboženského a samosprávneho charakteru. Zomrel 16. augusta 1938 v Ružomberku. Jeho pozostatky boli najskôr uložené na miestnom cintoríne, 31. októbra 1939 ich slávnostne preniesli do mauzólea pri farskom kostole. Po jeho smrti boli po ňom pomenované organizácie Hlinkova mládež a Hlinkova garda. V marci 1945 dal vtedajší minister vnútra Alexander Mach príkaz previezť rakvu s balzamovaným telom do Bratislavy (vláda sa obávala postupujúcich sovietskych vojsk). Rakva mala byť údajne týždeň v Prezidentskom paláci, neskôr bola uložená v katakombách Dómu sv. Martina v Bratislave. Koncom päťdesiatych rokov minulého storočia ju mali odtiaľ traja kňazi vyniesť a umiestniť na neznáme miesto v blízkom okolí Bratislavy.

Po roku 1948 patril Andrej Hlinka medzi tie slovenské osobnosti, ktoré mali byť vymazané z historickej pamäti národa. Verejne sa o ňom mohlo hovoriť až po roku 1989. Jeho portrét zdobil aj tisíckorunovú slovenskú bankovku vydanú v roku 1993. Ocenili ho poslanci Národnej rady SR, ktorí 26. októbra 2007 schválili zákon o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku.